Medzi riadkami tejto knihy cítiť vôňu mokrej trávy, jemný vietor aj ticho lesa. Nie je to opis prírody pre efekt, ale spôsob, akým Turgenev dýcha spolu s ňou. V Zápiskoch poľovníka nezobrazuje len krajinu, ale aj ľudí, ktorí v nej žijú obyčajné, no pevné životy. Rozpráva o nich bez pátosu, s rešpektom a ľudskosťou.

Nesnaží sa súdiť ani vysvetľovať. Stačí mu pozorovať, vnímať a zachytiť to, čo iní prehliadajú. Jeho príbehy netlačia na čitateľa, ale zostávajú v ňom ticho doznievať. 

Táto kniha je dôkazom, že aj slovenský národ bol prepojený so svetovou literatúrou.